...VŠETKO, ČO EŠTE LEN PRÍDE

„Hudba okrídľuje ducha a uvoľňuje myšlienky.“ (Friedrich Nietzsche)

Životné cesty sú nevyspytateľné.

Keď som v šiestich rokoch vyplakávala pri maminých ušiach, že „Ja chcem chcem a chcem ísť na klavír!“, netušila som, ako to ovplyvní môj nasledujúci život.

Paradoxne až keď som zabsolvovala ZUŠ-ku, našla som hlbšie zaľúbenie v tomto úžasnom nástroji. Už to neboli len povinné jazdy Bacha, Mozarta, či Beethovena. Zrazu sa mi rozviazali krídla a hudobný svet nabral netušené rozmery. Našla som hudbu v sebe. Zistila som, že i ja viem vytvoriť niečo nové, originálne. A jedného dňa mi už nestačilo moje pobrnkávanie na struny klavíra. Chcela som viac. Chcela som sa posunúť vpred.

Napísala som si jednoduchý inzerát a odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Stanka. Úžasne pozitívne žieňa s večne plným harmonogramom, ktoré si napriek tomu nájde na mňa čas vždy keď treba. Nikdy predtým som neučila, teda nie takto na vážno. Strach z neznáma opadol vo chvíli nervózneho roztrasenia jej rúk pri prvom údere do kláves. Nakazená jej optimistickým pohľadom spod žltých slniečkových dioptrií, som sa stále s väčšou vášňou tešila na stretnutia s ňou. Trvalo to síce krátko, no o to viac som šťastná, že sa naše cesty stretli.

Mala to byť rozlúčka, no bol to len koniec starého a začiatok nového. Koniec tých obohacujúcich stretnutí, kedy ONA sa učila základy klavíra a JA som sa učila vyššiu školu priateľstva, pozitivizmu a nového náhľadu na život. Prišla som v bielom tričku s nápisom „Listen to my heart“ a so záplavou nôt na ňom. Ona sa vynímala ako neprehliadnuteľná čierna štvrťová nota v durovej stupnici. Až pri pohľade na spoločné foto, ktoré nám urobila Sonička (malý láskavý fotoaparát) som si uvedomila, že mám obrovské šťastie.

Nie som žiadna klavírna virtuózka. Cez klávesy a ich zvuk však môžem objavovať nové horizonty a nové hodnoty. Posúvať filozofiu svojho bytia do iných zákutí.

Jedno životné rozhodnutie.

Jeden krok.

Jedna Stanka J

Ďakujem za ... všetko, čo ešte len príde!